Sú melódie, pri ktorých stačí niekoľko prvých tónov a Gréci okamžite vedia, čo počujú.
Jednou z nich je Το ζεϊμπέκικο της Ευδοκίας [To zeibékiko tis Evdokías] – legendárna inštrumentálna skladba gréckeho skladateľa Manosa Loizosa – Μάνος Λοΐζος, ktorá vznikla pre film Evdokia v roku 1971.
Bez jediného slova sa stala jednou z najznámejších melódií spojených so zeibekikom a dodnes patrí k hudbe, ktorú v Grécku poznajú celé generácie. Aj Thessaloniki Film Festival ju označuje za emblematic theme music filmu.
Film Evdokia
Film Ευδοκία – Evdokia nakrútil v roku 1971 grécky režisér Alexis Damianos – Αλέξης Δαμιανός.
Príbeh sa sústreďuje na mladú prostitútku Evdokiu a vojaka, ktorí sa po krátkom a vášnivom vzťahu vezmú. Ich vzťah však postupne naráža na prostredie, spoločenské konvencie a svet, v ktorom žijú.
Nie je to klasický romantický príbeh. Film je drsný, miestami surový a dvojicu ukazuje v konflikte so spoločnosťou, ktorá ich napokon prevalcuje. Thessaloniki Film Festival ho charakterizuje ako jedno z významných diel modernej gréckej kinematografie.
Predstaviteľka hlavnej úlohy Maria Vassiliou – Μαρία Βασιλείου získala za svoj výkon cenu za najlepší ženský herecký výkon na filmovom festivale v Thessaloniki v roku 1971.
Film však zostal v povedomí Grékov aj vďaka hudbe.
A predovšetkým jednému zeibekiku.
Το ζεϊμπέκικο της Ευδοκίας
Slávna scéna sa odohráva v taverne. Vojak vstane a začne tancovať zeibekiko.
Žiadna veľká choreografia. Žiadna skupina tanečníkov.
Jeden človek, hudba a improvizovaný tanec.
Práve pre túto scénu vytvoril Manos Loizos skladbu, ktorá sa postupne osamostatnila od filmu a začala žiť vlastným životom.
Το ζεϊμπέκικο της Ευδοκίας sa stalo jednou z najznámejších hudobných tém spojených s gréckym filmom.
Čo je zeibekiko?
Ζεϊμπέκικο [zeibékiko] má komplikovanejšiu históriu, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Jeho korene sú spojené s Malou Áziou a Zeybekmi, podľa ktorých dostalo svoje meno. V gréckom prostredí sa postupne vyvíjalo a najmä po príchode gréckeho obyvateľstva z Malej Ázie v 20. rokoch 20. storočia sa rozšírilo aj vo veľkých gréckych mestách. Neskôr sa úzko spojilo s rebetikom a gréckou mestskou ľudovou hudbou.
Typický je preň deväťdobý rytmus, najčastejšie zapisovaný ako 9/8 alebo 9/4.
Ale na zeibekiku je oveľa zaujímavejšie niečo iné.
Tanec bez choreografie
Zeibekiko sa tradične tancuje sólo.
Nemá jednu presne stanovenú zostavu krokov, ktorú sa tanečník naučí a potom ju jednoducho zopakuje. Je založené na improvizácii a pohyb tanečníka reaguje na rytmus, hudbu a jeho vlastné prežívanie.
Historicky bolo spojené najmä s mužmi. Dnes ho však bežne tancujú aj ženy.
A práve preto dve zeibekiká nikdy nemusia vyzerať rovnako.
Jeden tanečník môže zostať takmer na mieste, druhý klesá ku podlahe, otáča sa alebo pracuje rukami. Nejde pritom o to predviesť čo najviac efektných pohybov.
Zeibekiko je predovšetkým osobný tanec.
Možno práve preto sa o ňom tak často hovorí, že sa netancuje nohami, ale dušou.
Keď tancuje jeden
Aj atmosféra okolo tanečníka má svoje nepísané pravidlá.
Tradične patrí priestor jednému človeku. Ostatní ho sledujú, tlieskajú do rytmu alebo zostávajú okolo parketu a nechávajú mu priestor.
Zeibekiko totiž nie je typický spoločenský tanec, pri ktorom sa na parket naraz nahrnie desať ľudí.
Je to chvíľa tanečníka.
A hoci dnes môžeme vidieť množstvo moderných či efektných spôsobov jeho tancovania, jeho podstata zostáva práve v individuálnom vyjadrení.
Melódia, ktorá prežila film
Od premiéry Evdokie uplynulo viac ako polstoročie.
Film zostal významným dielom gréckej kinematografie a jeho hudobná téma medzitým získala vlastný život.
Možno človek nikdy nevidel Evdokiu. Možno ani nevie, kto bol Manos Loizos.
Ale keď v Grécku zaznejú prvé tóny Το ζεϊμπέκικο της Ευδοκίας, je dosť možné, že niekto vstane.
A začne tancovať.